HĽA, BOŽÍ BARÁNOK

            Keď Ján na druhý deň videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta! Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu.“ Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.“ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“ (Jn1,29-34)

            Predstavte si, že na prednášku je pozvaný odborník, ktorého moderátor uvedie prítomným asi takto: „Vážené dámy, vážení páni. Tento rok je rozpočet našej firmy veľmi nízky, a preto sme si nemohli dovoliť pozvať nejakého významnejšieho odborníka, pretože by sme ho nemohli zaplatiť. Predstavujem vám pána XY, ktorý je tiež fundovaným odborníkom. Vítam ho a prosím, aby sa ujal slova.“

            Faux pas! Aká neohrabanosť v správaní! Takéto predstavenie prednášajúceho môže spôsobiť, že od začiatku nebude prijatý a akceptovaný. Správne uvedenie je veľmi dôležité.

            V dnešný deň máme v evanjeliu tiež jedno uvedenie: Ján Krstiteľ predstavuje Ježiša: „Hľa, Baránok Boží!“

            Pre semitské národy meno vyjadrovalo zároveň poslanie. Ježiš je do verejného účinkovania uvedený označením Baránok. A Židia tej doby dobre vedeli, čo toto pomenovanie znamená.

            Predstavili si baránka, na ktorého podľa tradície obradne kládli ruky a potom ho vyhnali do púšte alebo hodili do priepasti. Dotykom znečistené zviera bolo pre nich symbolom oslobodenia od hriechov, aby oni mohli byť čistí. Človek takto akoby dostal šancu na nový začiatok.

            Alebo videli pred sebou baránka z Egypta, ktorého krv na verajach dverí zachránila Izraelitov pred desiatou egyptskou ranou. Baránok tak vyvolával v židovských poslucháčoch predstavu veľkonočného baránka, ktorý zachraňuje pred ranou smrti a vyvádza z otroctva na slobodu.

            Toto sa naplnilo v Ježišovi, ktorý bol ukrižovaný počas sviatkov Paschy.

v v v

            Vieme, aké je dôležité, aby reč toho, kto chce svedčiť o Ježišovi, bola hodnoverná a zrozumiteľná. Ján Krstiteľ bol pre mnohých nábožných Židov váženou náboženskou autoritou. Videli na ňom všetky znaky pravého proroka: nepoškvrnený a kajúci spôsob života, odvahu hovoriť pravdu aj za cenu života, cítili z neho silu slova, ktoré muselo pochádzať od Boha.

            Podobne aj evanjelisti si uvedomovali, aké je dôležité správne predstaviť Ježiša, a preto svoj spôsob písania prispôsobovali okruhu kresťanov, ktorým svedectvo o Božom kráľovstve bolo určené.

            Napríklad Matúš písal pre kresťanov obrátených zo židovstva. Preto sa odvolával na mnohé miesta Starého Zákona a nimi dokladal ich splnenie v Ježišovi Kristovi.

            Marek písal pre komunitu kresťanov v Ríme, ktorí boli predtým pohanmi. Vo svojom evanjeliu sa na mnohých Ježišových zázrakoch snaží dokázať, že Ježiš je Božím Synom. Okruh jeho čitateľov mal už dosť mnohých slov, potreboval vidieť skutky. Aj preto Markovo evanjelium je veľmi strohé a stručné.

            V komunite okolo evanjelistu Lukáša sa nachádzalo mnoho chudobných, trpiacich, vdov, žien - teda aj mnoho takých ľudí, ktorí vtedajšou spoločnosťou boli zaznávaní. Jeho evanjelium je plné slov a podobenstiev o Božej láske, o milosrdenstve, o odpustení. Iba v Lukášovom evanjeliu Ježiš hovorí slová zločincovi: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“

            Lukášovské obdobie bolo časom prenasledovania kresťanov, a nie všetci vydržali verní v skúškach. Preto tak potrebovali počuť slová o milosrdenstve a odpustení.

            Jánovo evanjelium vznikalo v období rastúceho konfliktu medzi kresťanstvom a rabínskym judaizmom. Kresťania následne po tom, ako vyznali, že Ježiš je Mesiáš, boli Židmi vylúčení zo synagóg. Z tohto dôvodu sa Ján vo svojom evanjeliu tak detailne zameriava na opísanie konfliktov, ktorý existovali aj medzi Ježišom a Židmi.

            „Vzletný“ štýl Jánovho evanjelia možno vysvetliť tým, že v čase, keď Ján písal evanjelium, už bolo v Cirkvi mnoho konvertitov gréckeho pôvodu, ktorí Boha hľadali cez múdrosť a filozofiu. Jánov štýl bol veľmi príťažlivý meditatívnemu a hĺbavému svetu filozofov, mudrcov, učencov.

(v texte sú použité myšlienky z homílie o. Milana Bubáka. Ďalšie zdroje: Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, D.A. Carson, D.J. Moo, Úvod do Nového Zákona)

v v v

            Aj naše svedectvo života a spôsob jeho vyjadrenia môže mať vplyv na vieru tých, s ktorými sa stretávame. Predovšetkým dnes platí – ako to hovorí Ján Pavol II. – že „viac môže zmeniť jeden svedok ako tisíc učiteľov“.

            Nasledujúci príbeh je toho dôkazom:

            Elisabeth Leseurová bola inteligentná a vzdelaná príťažlivá dáma. Narodila sa vo Francúzsku v druhej polovici 19. storočia. S ľahkosťou a šarmom sa pohybovala v spoločnosti, kde sa stretla so svojím budúcim manželom Félixom. Pochádzal z bohatej katolíckej rodiny. Žiaľ, krátko pred svadbou Elisabeth zistila, že Félix pod vplyvom svetsky naladených priateľov a literatúry už zanechal svoju vieru. Elisabeth bola zamilovaná, a keď ju Félix uistil, že bude rešpektovať jej vieru a dovolí jej podľa nej žiť, vydala sa za neho. Čoskoro sa však rešpekt, ktorý Félix prisľúbil, zmenil na netrpezlivú toleranciu.

            So svojím manželom prežila osamelé roky – túžila sa deliť s tým, čo prežívala vo vzťahu k Bohu, ale nemohla. Leseurovci sa stýkali so svetskou parížskou elitou – politikmi, vedcami, lekármi, umelcami, novinármi – ale v týchto kruhoch bolo málo ľudí, ktorí sa zaujímali o náboženstvo alebo s ním sympatizovali.

            Elisabethine duchovné túžby rástli, ale jej zdravie upadalo. Nevedela, že má v tele nádor, ktorý ju vyčerpával a oslaboval. Hoci Francúzsko bolo vtedy očarené novými vynálezmi ako žiarovka alebo umývačka riadu, a pobláznené kankánom, kabaretom, kinom, Elisabeth cítila potrebu zmierňovať biedu a žiaľ vo svojom okolí. Zvlášť sa zaujímala o tých, ktorí žili len pre seba. Zaujímala sa aj o témy, ktoré sa jej zdali detinské, povrchné, prázdne. Hovorila: „... skrze tieto témy budeme smieť raz hovoriť o večných pravdách“. Veľké obety prinášala za Félixovo duchovné odcudzenie, ako i za svoju rodinu i priateľov, ktorí boli vzdialení od Boha.

            Ako 48-ročná zomrela na rakovinu prsníkov. Jej manžel ostal ohromený, koľko ľudí, ktorých nikdy nevidel a nepoznal, prišlo a prejavilo svoj úprimný žiaľ. Toľkí sa zúčastnili na jej pohrebe, že i prítomní kňazi sa pýtali: „Kto bola táto žena?“

            Keď manžel Félix po jej smrti čítal jej duchovný denník, povedal: „Pochopil som nebeskú krásu jej duše a to, že prijala svoje utrpenie a obetovala ho – hlavne za moje obrátenie.“ Toto zistenie priviedlo Félixa k Bohu, do Cirkvi, kde slúžil ešte 27 rokov ako dominikánsky kňaz.

v v v

            Pokora lásky je hrozná sila, najmocnejšia zo všetkých, nič jej nie je podobné.

                                                                                                          F.M. Dostojevskij

            Neexistuje sila, ktorá nás vykúpi, ale láska. Boh, ktorý sa stal Baránkom, nám povedal, že svet zachráni kríž, a nie násilníci, ktorí svet na kríž pribíjajú. Svet je oslobodený Božou trpezlivosťou a ničený netrpezlivosťou človeka.

                                                                                                          Benedikt XVI.